Smútiť či nesmútiť za Borisom Nemcovom?

Autor: Miloslav Haas | 10.3.2015 o 8:06 | Karma článku: 3,58 | Prečítané:  329x

Naše médiá minulý týždeň venovali  veľkú pozornosť tragédii v Moskve. Od ultimatívneho požadovania „urýchlene“  vyšetriť , k nepriamemu obvineniu súčasnej ruskej vlády a prezidenta za to , čo sa „v Rusku deje“. Potvrdením rozhorčenia majú byť zábery z „masových“ pochodov žiaľu atď.  Neprekvapuje, že iné názory naša propaganda opomína. Kedysi za čias železnej opony som počúval „iné“ rádiá a pozeral iné televízie , aby som si overoval fakty. Dnes sú tieto média pre mňa ruská televízia a tlač. Lebo tá naša – uznáte sami - svojou „objektivitou“ neplytvá.

Dovolil som si preto priniesť aj iný názor, ako je ten náš mediálny. Preložil som blog jedného /žiaľ u nás nie veľmi../ známeho ruského publicistu a politika Nikolaja Starikova na tému:

„Nedonucujte ľudí smútiť za Nemcovom“   http://nstarikov.ru/blog/49512

„27.februára 2015 bol v Moskve zastrelený Boris Nemcov.....Vražda každého človeka je tragédia. Tragédia v prvom rade pre jeho rodinu. Pre jeho deti, rodičov, bratov a sestry. To je humanitárny aspekt toho, že človek zahynul. Keď zavraždia aktívneho politika – a Boris Nemcov aktívnym politikom bol – tak sa pridáva druhý aspekt – politický. Sympatizanti a ľudia s podobným názorom, presvedčení o tom, že mŕtvy priniesol svojmu národu a krajine osoh, že vrahovia vytrhli zo života dejateľa, ktorý slúžil ľudu – všetci úprimne smútia.

A práve k tomuto druhému aspektu by som sa chcel vyjadriť.

Dá sa s istotu povedať, že sa na obrazovkách médií už dávno nebol  tomuto  podobný smútok a patetické prejavy pseudo – humanizmu.

Ešte raz zdôrazňujem – ak človek zahynie, je to vždy tragédia pre jeho blízkych. A každý normálny človek vyjadrí sústrasť tým, ktorých postihla strata. Ale postihla strata tých, čo dnes tak teatrálne smútia za Nemcovom?  A postihla nás všetkých  - občanov našej krajiny, ktorých fakticky nútia za ním smútiť? Ak je tragédiou predčasnosť a násilnosť ukončenia života, tak prečo nepočujeme o sústrasti rodinám z Donbasu od tých, čo tak úprimne smútia za Nemcovom? Kde sú manifestácie solidarity a pochody ľútosti s upálenými v Odesse? Kedy bol míting podpory pre malého Váňu z Donbasu, ktorého dokaličil ukrajinský granát a zabil pri tom jeho bračeka? Prečo v srdciach moskovských liberálov smrť žien a detí Donbasu nie sú humanitárnou katastrofou? Prečo sú ich srdcia chladné a zareagujú len vtedy keď sa smrť dotkne len jedného z nich ?

Kto z tých , čo dnes smútia položil kvety pred veľvyslanectvo Ukrajiny na znak pamiatky zabitých občanov Odessy alebo Donbasu? Bol tam americký veľvyslanec , Jašin , Sobčak ? Alebo snáď Čubajs ?

Nič také nebolo. Alebo bývajú ľudia rôzne dôležití , alebo významní? Čo keď už  niekto podelil ľudí na kategórie a podľa nich smútiť a vyjadrovať sústrasť je treba len u ľudí „vyššej kategórie“ a ostatných zapisovať len do štatistiky...

Ak usudzujeme podľa reakcií masovo komunikačných médií, tak takéto delenie už existuje. Nedeklarované. Smrť toho , koho politická pozícia sa hodí Washingtonu a Bruselu je tragédia. A smrť tých, koho zabili prisluhovači Washingtonu a Bruselu je čo?  Štatistika ?  Ale ani taká nie je. To, že ľudia hynuli na Donbase - ani Západ , ani „liberálne spoločenstvo“ neevidovali celé MESIACE. Zbadali to len nedávno, keď mŕtvych začali byť desaťtisíce a nevidieť sa to  už nedalo. Dovtedy bolo....humanitárne ticho. Ticho ľútosti. Dodnes nie je vyjadrená sústrasť a rozhorčenie nad upálenými v Odesse, roztrhanými na kusy v Donecku a Lugansku. Zastrelených a umučených a potom hromadne pochovaných v tých lokalitách Donbasu, kde táborili batalióny „náckov“.

Takéto myšlienky ma napádajú keď rozmýšľam o humanitárnom aspekte toho , čo sa stalo. Čo sa týka politického aspektu , tak ten ľudia vyjadrili najlepšie. Ľudia vyjadrili sústrasť rodine zabitého. Ale smútiť za Nemcovom ľudia /národ/ nechcú. Vražda politika federálneho významu! V Moskve prišlo na smútočný meeting menej ako 20 000. V Petrohrade 6 000. Všade inde spolu 2 500. Celkom v krajine so 140 miliónmi menej ako 30 000. Prečo takto? Pretože výsledky politickej činnosti Nemcova má každý pred očami. Jeho politický rating bol už dávno záporný. Zlodejská privatizácia, porážka vo voľbách, korupcia počas jeho gubernátorstva v Nižnom Novgorode, na miestach vo vláde, jeho snaha o návrat a boj s mocou v Rusku, výzvy k USA vyvíjať nátlak na Rusko, snaha o vyvolanie vnútornej krízy – to bola jeho politická cesta. Celý jeho politický život bol zameraný na trvalé a cielené poškodzovanie svojej vlasti.

Za čím máme smútiť? Za zlodejstvom a korupciou v obrovských, štátnych rozmeroch , za ekonomickým krachom jednej z oblastí Ruska? Za návštevami amerického veľvyslanectva a za cestami do Washingtonu? Alebo o ponuke Kórejcom , aby mu prispeli na volebnú kampaň na voľby primátora Soči , výmenou za sabotáž vybudovať olympijské objekty? Za snahou organizovať v roku 2011-2012 ruský „majdan“? Za podporou prevratu v Kijeve, keď už sa nepodaril v Moskve? Za požiadavkou „vrátiť“ Krym Ukrajine a nepomáhať Donbasu, a za názorom, že obete nacistov  sa samy upálili a samy seba zabili ?

Nemcov sa nedá považovať za štátnika. A už vôbec nie v Rusku.

Nenapadlo vás prečo sa Nemcov stal poslancom Jaroslavľského parlamentu a nie parlamentu Nižného Novgorodu? Pretože pri jeho mene sa občanom Nižného Novgorodu mení výraz tváre. Tam začínal svoju cestu a tam bol gubernátorom. Krachujúce poľnohospodárstvo, zatvorené fabriky a neuvedená do prevádzky už dokončená atómka – to všetko o Borisovi Efimovičovi v Nižnom dobre vedia. Práve preto kandidoval v inom meste – vo svojom nie že by mal nulové , ale mínusové šance. A koľkí sa vďaka „reformátorovi“ stali nezamestnanými a schudobneli ? Koľko infarktov a porážok  bolo? Koľkí odišli na večnosť predčasne vďaka „reformám“ Nemcova a jeho tímu.

Národ sa nedá oklamať. Keď cíti žiaľ a stratu, tak sa nedá zastaviť. Do ulíc idú stovky tisíc, milióny. A plače , lebo naozaj pociťuje stratu. Ale neprijme lživý pátos a umelú ľútosť.

Máme tu liberálnu „inováciu“ – liberálne prinútenie k ľútosti. Pod hrozbou straty ponuky podanej ruky, straty dôvery. Takáto jezuitská pozícia sa nesmie trpieť. Vyjadrujúc sústrasť rodine zavraždeného Borisa Nemcova a majúc pri tom na zreteli humanitárny aspekt smrti človeka- ruský národ zároveň absolútne nechce smútiť za „veľkým štátnikom“ , pretože videl a vidí výsledky jeho dlhoročnej politickej činnosti.

A preto netreba k ľútosti nikoho nútiť. „

Preklad MH. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?